DART

Veľký Muhammad Ali povedal: „Boha nezaujíma nakoľko si bohatý. Zaujíma ho, koľkým ľuďom si nezištne pomohol.“

Spomalil som, takmer som zastavil. Zrazu premýšľam nad mnohými vecami, samozrejme aj nad zmyslom života, nad tým, čo tu robíme na Zemi. Čo sa to deje s naším svetom? „Ľudia, čo to robíme!“ – kričí hlas v mojej hlave.

Nositeľmi múdrosti boli vždy starý ľudia, životom skúšaný, plný skúseností, životných vedomostí. Aj ich učili ich rodičia, ich starý ľudia. Oni pokračovali a učili mladých ľudí, oni odovzdávali múdrosť, skúsenosti, usmerňovali smelé a nespútané myšlienky mladých. Väčšina starých ľudí už pochopila, v čom je podstata života. Mať sa dobre, a po mne potopa, sa neosvedčilo – na Zemi máme mnoho dôkazov o zaniknutých vyspelých civilizáciách.

„Ľudia, čo to robíme!“ – kričí hlas v mojej hlave. Do čoho nás to ženú vlády, politici, organizácie financované z pochybných zdrojov „akože“ filantropov? Rodinu sprznili, z muža, ženy, urobili rodiča 1 a rodiča 2. Rodinou nazvali zväzky, ktoré neplodia potomkov, dehonestujúc tým podstatu prírody. Deti učia zvrátenostiam, deti učia ako neposlúchať a nerešpektovať rodičov. Deti učia, aby si vytvárali vlastný zvrátený svet a nepreberali múdrosti a skúsenosti svojich rodičov. Dnes nám, ešte deťom, ale už dospelým 40-50-nikom, hovoria: nenavštevujte svojich rodičov, ohrozujete tým ich život! Pretŕhajú tým putá, pretŕhajú tým tok múdrosti, ktorá viedla „deti“ správnym smerom, ich uletené myšlienky usmernila ako hrádze usmerňujú rozbúrené rieky. Rozšírili informácie, ktorými vniesli medzi ľudí strach. Zakázali nám stýkať sa, vraj v mene nášho prežitia. Odtrhli nás od viery, veď počas najväčších cirkevných sviatkov boli kostoly ľudoprázdne.

„Ľudia, čo to robíme!“ – kričí hlas v mojej hlave. Nezbadali sme, že malými krokmi úplne rozbili našu spoločnosť? Vozia nám sem nelegálnych prisťahovalcov, ktorých úlohou je asi dokončiť a zničiť aj posledné zárodky toho pekného sveta, v ktorom sme žili. Prisťahovalcov, ktorým dali väčšie práva, ako máme my, ktorý sme tento svet vytvorili. Prisťahovalcov, ktorí si užívajú plody stromov, ktoré naši rodičia sadili, a my sme ich opatrovali. Prisťahovalcov, ktorí majú obohatiť našu kultúru. Obohatiť?! Skôr rozvrátiť. Fyzické násilie, sexuálne násilie, ničenie úplne všetkého, trestanie za inú vieru, „vyžieranie“ štátu, to považujú dnešný politici za obohatenie?

„Ľudia, čo to robíme!“ – kričí hlas v mojej hlave. Šialení zbohatlíci tváriac sa ako strašne nám chcú pomáhať, vytvorili spolok, ktorý ovládol celosvetovú ekonomiku, ovládol politikov, ale nie, neovládol, kúpil si ich, tak ako si kúpil celosvetové média, ako si kúpil akože novinárov. Novinárov, ktorých nezaujíma pravda, nezaujímajú ich fakty, hlavne že tečie krv, hlavne že aj dnes urobili z banálnej správy senzáciu. Senzáciu, po ktorej baží celá deformovaná spoločnosť. A koho si nekúpili, toho „presvedčili“ vydieraním, alebo sa ho zbavili. Denne nás informujú médiá, ale nie, neinformujú, strašia nás, číslami. „Dnes bolo infikovaných xxx tisíc ľudí, dnes zomrelo xxx tisíc ľudí. Ľudia, seďte doma, nikam nechoďte, nestretajte sa, hlavne nechoďte za svojimi rodičmi!“. Na druhej strane, stále viac vedcov tvrdí, že sme súčasťou jedného obrovského celosvetového podvodu. Podvodu, ktorý naplánovali a riadia šialení zbohatlíci. Zbohatlíci, ktorí „nezabudli“ zlomok abnormálnych ziskov venovať chudobe, veď si musia zachovať ľudskú tvár a vykúpiť svoje svedomie. Podvodu, ktorého koncom by mala byť úplná svetovláda niekoľkých šialencov! Podvodu, počas ktorého „filantropom“ pribudne na účte číslo s veľa nulami? Aby zlomok z týchto ziskov opäť ako spasitelia hodili hladným krkom, na ktorých zbohatli.

„Ľudia, čo to robíme!“ – kričí hlas v mojej hlave. Ako to všetko skončí? Ešte chcete mať stále viac, ešte viac, ešte viac …? Kde je hranica, keď už stačí? Žijeme na nádhernej planéte – Zemi. Prečo sa niekto chce sťahovať na Mars? Na Mars, kde je pustatina, púšť, kamenie, kde nie je život, chápete to? Alebo už nestačí šialencom vlastniť ostrov na Zemi, musí mať viac, viac, väčšie, drahšie, musí vlastniť planétu!

„Ľudia, čo to robíme!“ – kričí hlas v mojej hlave. Čo za šialenci nás vedú rovno do záhuby, alebo do otroctva? Za názor nás trestajú, do väzenia zatvárajú. Povieš pravdu – konšpirátorom ťa nazvú. Cudzej moci naše štáty odovzdávajú. A keď nebudeš už ani chlap, ani žena, nebudeš mať rodinu, nebudeš mať domov, domovinu, ani vlastný štát, nebudeš mať už zvyky, tradície, a vezmú ti aj vieru, vtedy budeš mŕtvy. Tvoje začipované telo bude zotročené žiť, ale duša, tá bude mŕtva a stratená.

Odkaz Zeme!

Človek, čo si to spravil!
Dosť ti nebolo dosť. Potreboval si ešte viac, ešte väčšie, ešte rýchlejšie, ešte vyššie, ešte drahšie,
ešte krajšie, ešte falošnejšie, ešte viac, ešte viac, ešte viac…
Tvoje lietadlá zakryli oblohu moju, tvoje lode zakryli oceány moje,
tvoje vlaky zem moju, tvoje mrakodrapy hory moje, tvoje zásoby tovaru tvoj obraz v zrkadle, hluk festivalov prehlušil spev vtákov, nepočul si ma… nepočul si seba.
Človek… čo si to spravil!
Utekal si, aby si videl ešte viac krajín. Nestačilo ti jedno cestovanie, nestačilo ti sto cestovaní,
naháňal si útek, hľadal miesto, a nezbadal si svoj domov… v sebe.
Nebol pre teba dobrý balkón, dvor, les, neďaleký kopec, nezaujímal ťa breh potoka vedľa tvojho domu, kráčal si, a stále kráčal, lebo si myslel, že musíš ísť.
Človek… nechápal si.
Nechápal si, prečo sú moje pľúca v plameňoch, prečo sa topí môj ľad, prečo miznú mestá pri mojich otrasoch.
Nechápal si, prečo si sa zasekol, prečo neprichádza ďalší úspech, prečo stojí stále viac síl urobiť ďalší krok.
Nechápal si, čo znamená zastaviť, čo znamená ustúpiť, čo znamená vďačným byť.
Nechápal si, že pomoc, prestávku, pozornosť potrebujem. Nechápal si, čo znamená na mne žiť.
Človek… zbadaj to!
Zbadaj konečne podstatu! Zastav konečne na chvíľu život svoj!
Nechaj auto, lietadlo, nechaj zábavu, prísediaceho, zbadaj svoj hlas, svojho syna, dcéru, zbadaj svetlo slnka, vietor, čerstvý vzduch, les, strechu nad svojou hlavou, zbadaj, že svoju silu môžeš aj užitočne použiť!
Zbadaj vyľudnené ulice, prázdne námestia, inokedy tak preplnené budovy. Hľaď na svoj svet, ktorý si postavil! Je tvoj! Len si to uponáhľal trocha.
Počuj modlitbu mora, spev vtákov, potlesk na balkóne, Boha v srdci svojom.
Pozri sa za seba a zbadaj, že to čo bolo… to nie je život.
Zbadaj že teraz horia tvoje pľúca, že teraz ty si od všetkého vzdialený ľadový medveď, teraz ty si chorý, lebo ja sa musím liečiť, aby som ťa ďalej na sebe nosiť mohla.

Kőváry Anett, 1. April 2020, preklad JA